V dobách Starého Ríma bolo gladiátorstvo jedným z obľúbených divadiel mocných. To, že vladári zneužívali otrokov (ľudských gladiátorov) na zápasy na život a na smrť, formovalo túto dobu. Okrem tejto vtedy veľmi populárnej "šou", prichádzali na scénu aj zápasy psov (gladiátorov) s inými zvieratmi. Najčastejšími súpermi v bojových arénach im boli býci, ale aj medvede. Títo ťažkí psi molossoidného typu (okolo 50 kg) sa v širšom poňatí dajú považovať za pra-pra predkov Bulov a Teriérov. Veľmi rýchlo, pravdepodobne vojnovými ťaženiami, sa táto zábava rozšírila do celej Európy, hlavne však do Anglicka. Keďže obľuba tohto divadla neustále narastala, stala sa postupne jedinou zábavou aj chudobnejších vrstiev. To bolo zrejme príčinou úbytku zápasov s býkmi a medveďmi. Do popredia sa stále viac dostávali zápasy psov medzi sebou navzájom, čo podstatne začalo meniť aj nároky na psov. Na prelome 15. a 16. storočia začalo dochádzať ku kríženiam týchto ťažkých psov, čoho výsledkom bol vznik menšieho psa "Bulldoga". Buldoci boli viac bojovní, viac húževnatí, ale menej pohybliví.
Majitelia psov zúčastňujúcich sa gladiátorských súbojov sa snažili vyšľachtiť čo najlepšieho a najúspešnejšieho zápasníckeho psa. Následne postupným krížením bulov s teriérmi, docielili chovatelia požadované vlastnosti do arén. Menšie typy psov, väčšiu pohyblivosť, rýchlosť a hlavne statočnosť. Tým, že prinášali do svojich chovov krv rôznych teriérov, začali sa vytvárať rozdielne línie psov, ktoré sa veľmi rýchlo rozmohli po celom Anglicku. Známi v tomto smere boli írski chovatelia, avšak najznámejšia a najuznávanejšia krvná línia týchto psov sa vytvárala v centrálnom Anglicku v okolí grófstva Staffordshire. Rokmi sa takto vyvíjalo plemeno, ktoré si exteriérovo aj povahovo získalo obdiv a slávu.
Zápasy psov medzi sebou boli veľmi populárne nielen pre samotnú zábavu, ale boli zaujimavé aj z hľadiska prínosu peňazí. Víťazné psy získavali pre svojich majiteľov a aj tipujúcich nemalé finančné čiastky. Vo veľmi veľa rodinách bol takýto pes jediným živiteľom. Toto obdobie bolo na vrchole obľúbenosti medzi rokmi 1780 a 1835. Vtedy sa to nepovažovalo za pohoršujúce. Pohľad na psov nebol posudzovaný tak, ako je niekedy posudzovaný dnes. Média dnes často pre jedného nezodpovedného majiteľa amerického pitbulteriéra vykreslia stafordšírskeho bulteriéra omylom až prehnane kriticky. Psi si to nevymysleli, boli k tomu človekom vedené. Nakoniec práve od nich sa vo veľkej miere vyžadovalo priateľstvo a tolerancia k ľudom. Boli dôležitými členmi rodiny.
Vojvoda Hamilton sa koncom 18 storočia značnou mierou pričinil o veľký rozvoj a následnú popularitu týchto psov.
Jeho psi patrili medzi najlepších a každý chcel vlastniť potomka z jeho chovu. On bol ten, ktorý sformoval a vytvoril podobu dnešného stafordšírskeho bulteriéra. Systematicky skúšal a krížil rôzne aj príbuzné plemená, až nakoniec vznikol jeho Bull a Terrier. Veľa chovateľov si takto vytváralo svoje krvné línie, on však využíval aj svoje skúsenosti z chovu dostihových koní. Toto mu dávalo veľkú výhodu pred ostatnými chovateľmi. Jeho chov bol v tom čase jeden z najlepších a jeho preslávenými psami z tohto obdobia boli Wasp, Child a Billy. Týchto potom po jeho smrti roku 1801 vlastnil pán Henry Boynton, ktorý úspešne pokračoval v začatej vojvodovej práci. Najznámejšia sa však stala fena Tyger, ktorú si Jeho Výsosť kráľ Georg III, dal namaľovať spolu so sebou na obraz. Tieto psy, pochádzajúce z vojvodovho chovu, už vtedy niesli znaky, ktoré sú tak typické pre dnešných stafordov. Aj na olejomaľbe slávneho Georga Stubbsa z roku 1812 je zobrazený stafordšírsky bulteriér, ktorého podoba s už zmienenou fenou Wasp je taká veľká, že sa s najväčšou pravdepodobnosťou jedná o veľmi blízky príbuzenský vzťah, ak nie priamo o potomka. Tento obraz, ako aj iné namaľované v tej dobe, poslúžili v značnej miere k sformovaniu histórie plemena "Staffordhire Bull Terrier".
Práve z historického pohľadu a možnože aj z pohľadu jeho výzoru, veľa ľudí zaraďuje stafordšírskeho bulteriéra do kategórie "bojový pes", aj keď v skutočnosti takáto kategória vôbec neexistuje. To len určitá skupina ľudí, zneužíva tento prívlastok, zrejme nevedome, na poškodenie povesti plemena. Plynutím času zakódovali chovatelia do jeho povahy nesmierne priateľstvo k človeku, obzvlášť k deťom. Jeho výzor môže pôsobiť pre niekoho odstrašujúco, ale keď ho spoznáte bližšie, zistíte, aké má veľké srdce.
Keď sa vytvárala v Európe veľká emigračná vlna do Ameriky, časť chovateľov a majiteľov, ktorí sa rozhodli tiež odísť za veľkú mláku, brali so sebou aj týchto psov, z ktorých v Amerike krížením vznikli dve línie psov. Americký pitbulteriér a neskôr potom americký stafordšírsky teriér.
Aj keď v roku 1835 vyšiel v Anglicku zákon, zakazujúci zápasy psov medzi sebou, stafordšírsky chovatelia sa im venovali nelegálne aj naďalej. Okrem zachovania pôvodnej myšlienky využitia v ringu, kládli pri šľachtení veľký dôraz na povahu psa v rodinnom kruhu. Teda predovšetkým na priateľskú povahu k človekovi, na jeho oddanosť a spoľahlivosť.
Plynutím času presadili chovatelia oficiálnu registráciu plemena. Presne o 100 rokov, teda v roku 1935 bol ustanovený chovný štandard. Dá sa povedať, že rok 1935 bol míľnikom v novodobej histórii stafordšírskeho bulteriéra.

• Na jar tohto roku sa v hoteli Old Cross Gun konala schôdza najznámejších chovateľov (z rudných aglomerácií v "Black Country") v grófstve Staffordshire.
• Následne títo chovatelia spoločne založili "The SBT club", ktorého predsedom sa stal uznávaný chovateľ Joe Mallen.
• V tom čase chovateľ Joseph Dunn vypracoval chovný štandard plemena podľa psa "Jim The Dandy", ktorého vlastnil ďalší známy stafordšírsky chovateľ Jack W. Barnard.
• Kennel club prijal stanovy"The SBT club-u",štandard SBT a plemeno oficiálne zaregistroval.
• Krátko na to sa konala prvá výstava SBT s účasťou 27 psov a v auguste historicky prvá veľká špeciálna výstava SBT s účasťou až 60 psov.

Joe Mallen so svojím psom "Gentlemann Jim" získal v roku 1939 ako prvý v histórii plemena titul "Champion".
Gentlemann Jim bol jeden z jeho najlepších psov, aké kedy vlastnil. Popularita tohto psa z tých čias sa zrejme pričinila o veľkú expanziu tohto plemena. Dnes je v krajine jeho pôvodu vo Veľkej Británii registrovaných skoro pol milióna jedincov a 18 klubov zaoberajúcich sa chovom SBT.
Plemeno, ktoré vďaka svojej oddanosti a priateľstve k človeku a neopísateľnej láske a trpezlivosti k ďeťom sa zaraďuje na prvé miesto najbezpečnejšieho plemena. Nie prehnane ma vo svojom štandarde uvedené "absolútne spoľahlivý".
Dokonale ho to charakterizuje.